Pasáž 5

foto - Nina Pacherová

foto - Nina Pacherová


Autorská inscenácia, ktorá približuje tému starnutia a staroby.  Prečo v nás slovo staroba vyvoláva strach? 

Je náročné byť starým? Bolí staroba? A kedy treba začať šetriť? Už? 

,,Staroba je dakedy dobrá, najlepšia je staroba, keď ťa nič nebolí a keď máš deti okolo seba a nikto sa na teba nehnevá."

Magdaléna, 84r.

Každý zostarne. Nikto mladý nezostane.


TVORIVÝ TÍM

Text: kolektív
Réžia a dramaturgia: V. Malgot, L. Ondrušová, J. Smokoňová
Kostýmy, scéna: L. Štorcelová
Video: J. Mydla
Pohybová spolupráca: M. Heriban
Hudobná spolupráca: M. Uhliarik
Produkcia: M. Kotláriková, V. Malgot
Účinkujú: L. Ondrušová, M. Ryšavá, P. Tilajčík

 

PREMIÉRA
01.09. 2020 o 20:00, premiéra, design factory, Bratislava

REPRÍZY
02.09. 2020 o 20:00, prvá repríza, design factory, Bratislava 25.11. 2020 o 20:00, druhá repríza, UNPLUGGED SPECIAL, design factory, Bratislava

13.08. 2021 v Pistoriho paláci v Bratislave

23.09. 2021 v A4 v Bratislave

 

RECENZIE 


Pasáže zo staroby

-Nora Ibsenová, MLOKI.SK 

Pasáž spomienok

-Zuzana Šnircová,Monitoring divadiel na Slovensku

Zomrime mladí alebo žime večne?

-Barbora Forkovičová, Časopis kód


DSC_2207.jpg
 

“Inscenácia Divadla NUDE Pasáž 5 hovorí o starobe a jej rôznych stránkach. Aké má starý človek postavenie v spoločnosti, aké v rodine… Inscenácia je akousi skladačkou výstupov hercov, rozprávajúcich príbehy o svojich starých rodičoch a tiež zobrazujúcich rôzne postavy starých ľudí, ktorí hovoria o svojom živote a postoju k starobe. Zmeny medzi výstupmi sa dejú nenásilne, sú ľahko čitateľné. Vo výrazových prostriedkoch nedochádza ku klišé zobrazeniu staroby, žiadne ohnuté chrbty, žiadny zmenený hlas, či triaška rúk. Starnutie a staroba je párkrát zobrazená iba pohybom, cielene sa opakujúcim, ktorý ústi až do akéhosi frenetického konca.

Kostýmy Laury Štorcelovej sú minimalistické, vo svetlých tónoch, ale vypracované v detaile, ktorý napovie, že herec práve predstavuje starého človeka. Peter Tilajčík si napríklad oblečie pletenú vestu a na nohách má tenisky. Lýdia Ondrušová zas akoby vyšla z katalógu aktívnej staršej panej, ktorá chodí hrať bingo. Miriam Ryšavá je elegantná s prepínacou blúzkou a skladanou sukňou.

Herci na bielom pozadí „maľujú” životy rodičov a starých rodičov a svoje postoje k nim. Snažia sa zachytiť pocity starých ľudí zo staroby, pričom s nimi konfrontujú vlastný názor na starobu, starnutie a smrť. Traja herci na bielom javisku pomocou rôznofarebných francúzskych bariel, farebným svietením a hudbou ponúkajú prenikavý pohľad na životné situácie jednotlivých postáv. Či už sú to oni sami, alebo postavy, ktoré stelesňujú. Biely priestor sa zaplavuje spomienkami. Zároveň sa im do príbehov miešajú reprodukované hlasy. Autorky si vybrali do nahrávok starších ľudí, ktorí pôsobia zemito a autenticky, nakoľko pravdepodobne dostali za úlohu text len prečítať. Najzaujímavejšia nahrávka je báj o stvorení človeka, do ktorej herecké trio znázorňuje pohybom, ako je človek zmietaný v rukách osudu, a že jeho údel zostarnúť a mať v živote trápenie je len výsledok božieho rozmaru...

Pre inscenáciu je prínosné, ako sa tvorivý tím postavil k práci so zástupným predmetom.

Je zaujímavé sledovať, ako sa biely priestor zapĺňa farebnými barlami, ktoré sú v jednu chvíľu oporou, inokedy náhrobkom, či ťarchou zberateľstva. Stávajú sa znakom, ktorý má veľa významov a divák si môže nájsť ten svoj. Podobne pracujú s pohybom a spevom, z ktorých sa stáva skoro rituál. Trhaný pohyb natierania boľavých krížov, pozorovania nových zmien na pokožke, opakujúci sa, zrýchľujúci sa až do frenetického vyvrcholenia. Podobne spev ľudových piesní naberá rituálny charakter, keď sa postavy spevom symbolicky lúčia s mŕtvymi príbuznými. A striedanie farebných svetiel, ktoré odrážajú nielen náladu, ale sú aj akýmsi ohraničením priestoru a tiež určujú zmenu. Prechod z fragmentu do fragmentu. ...

Päť príbehov z Pasáže 5 neukazuje len starobu, smrť a masti na kríže. Hovorí aj o tom, že by sme sa mali o svojich starších príbuzných starať, dávať im to, čo oni dávali kedysi nám. Že by sme mali myslieť na ich pohodlie a na to, že sociálne zákony, ktoré dnes tvoríme, nerobíme pre tých starých ľudí, ktorí sú teraz, ale pre tých starých ľudí, ktorými raz budeme my sami.”

Zuzana Šnircová

Previous
Previous

BRUTTO

Next
Next

Andy! To Be Seen