Andy! To Be Seen
foto - Ľubo Baran
TVORIVÝ TÍM
Réžia, dramaturgia: Jana Smokoňová, Veronika Malgot
Scéna, kostýmy: Laura Štorcelová
Účinkujú: Šimon Ferstl, Lenka Libjaková, Lýdia Ondrušová, Lukáš Pelč
Námet: Lukáš Pelč
Text: kolektív autorov
Teasery: Lukáš Teren (kamera), Zuzana Gallová (strih), Jana Smokoňová (réžia)
Svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Zvuková dramaturgická spolupráca : Dominik Suchý
Video spolupráca : Samuel Chovanec
Úprava hudobného podkladu After Hours / Velvet Underground: Martin Iso Krajčír
Produkcia: Veronika Malgot, Martin Lukáč
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
“Hocikto môže robiť to, čo robím ja. Prečo by som mal byť originálny? Prečo by som nemohol byť neoriginálny? Je to jednoducho tak, že mám rád obyčajné veci. Keď ich maľujem, nesnažím sa ich zobraziť neobyčajne. Ja sa snažím namaľovať ich obyčajne obyčajné.”
-Andy Warhol
Do svojho ateliéru otvoril dvere všetkým. Jeho ateliér “Factory” bol miestom, kde mohol každý byť videný taký, aký je. Stelesnenie demokratickej vízie sveta, ktorá je dostupná aj dnes. Na sociálnych sieťach. Venujeme svoju pozornosť a pozornosť je nám venovaná.
“Publicita je ako jesť arašidy. Keď raz začneš, nemôžeš prestať.”
-Andy Warhol
#slovakboy #slovakboyinamerica #popart #campbellstomatosoup #paradajkovapolievka #uspech #laska #peniaze #slava #mamaasyn
PREMIÉRA
18.02. 2020 v ateliéri City Gate v Bratislave
REPRÍZY
20.02. 2020 v ateliéri City Gate v Bratislave
21.05. 2020 online repríza z ateliéru City Gate v Bratislave
27.06. 2020 na Stanici Žilina - Záriečie
09.11. 2020 online repríza z Pistoriho paláca v Bratislave
14.07. 2021 na festivale Náplava vol.2 v Brne
10.08. 2021 v A4 v Bratislave
19.09. 2021 v Liptovskom Mikuláši v spolupráci s Dierou do sveta
22.09. 2021 v Divadle DPM v rámci SHOWCASE Divadla NUDE
RECENZIE
V stopách pop-artovej ikony alebo návod na úspech.
Alexa, when I will be famous?
-Michaela Pašteková, časopis kód
Vidieť a byť videní
“Kombináciou monologicko-performatívnych výstupov vzniká škála protipólnych, vzájomne sa dopĺňajúcich, ale aj spochybňujúcich tvrdení, v ktorých sa odrážajú rôznorodé aspekty toho, čo so sebou popularita nesie. Od zúfalej snahy dosiahnuť slávu až po stratu sebaúcty a akceptovanie ponižovania v záujme úspechu….. S Warholom či bez neho, tvorkyne z Divadla NUDE aj týmto dielom potvrdzujú kontinuitu v reflektovaní otázok bytostne spätých s ich súčasnou žitou realitou. Tentokrát sa ale viac ako feministických tém dotýkajú samotnej tvorby. … tvorivý tím tendenciou ironizovať a polemizovať s odkazmi na slávu, túžbu po úspechu, predajnosť a originalitu diela ako aj na vplyv umenia na masy, do inscenácie vnáša aj ďalší rozmer a tým dielo naberá na hodnote.” Zuzana Timčíková
Zuzana Timčíková
“Divadlo NUDE s novou inscenáciou predstavilo aj nový hrací priestor – neveľkú miestnosť v industriálnom vzhľade v komplexe City Gate. Betónová podlaha, rúry prechádzajúce cez strop. Presklená stena oddeľujúca miestnosť od chodby. Miesto pôsobí nedorobene, akoby vyzývalo: „urob si so mnou, čo chceš, čo potrebuješ!”. Celý priestor je vlastne iba miestnosťou, v ktorej mohol byť napríklad nejaký obchod. Jeho vzhľad a možnosti využitia pravdepodobne prispeli k tomu, že Divadlo NUDE prišlo s niečím špecifickým. Inscenáciou, ktorá sa inšpirovala ateliérom The Factory Andyho Warhola a virtuálnou dobou, v ktorej žijeme. Inscenácia je tvorivý kolektívny experiment, tak ako väčšina ich inscenácií. Tematicky sa hra inšpiruje svetom Andyho Warhola (Šimon Ferstl) a jeho superstar Edie Sedgwick (Lenka Libjaková) a problémami Lukáša Pelča a Lýdie Ondrušovej. Prvá dvojica predstavuje minulosť, ktorá predbehla svoju dobu. Sú to stále živé symboly. Druhá dvojica žije v prítomnosti, predstavuje tých, ktorí chcú
zažiariť a stať sa nesmrteľnými. Sú to reálni herci, ktorí majú svoje sny a trápenia, aj keď zveličené. Zrazu sa pozeráme na úplne iný svet, než sme pri Divadle NUDE zvyknutí. Nie sú tu deti, matky, vzťahy, genderové otázky. Zrazu sa pozeráme na niečo nové, čosi abstraktnejšie, virtuálnejšie, no zároveň blízke. Na túžbu človeka dobiť virtuálny svet a uchmatnúť si v ňom svoju chvíľu slávy. Byť videný a vidieť. Preto sa na scéne objavuje veľa elektronických výdobytkov, napríklad Alexa – hlasovo ovládateľný reproduktor Echo tretej generácie s umelou inteligenciou.
Život Andy Warhola a jeho štúdio The Factory je východiskom celej inscenácie. Tento priekopník pop artu a zanietený tvorca umeleckého filmu priťahoval a stále priťahuje veľa ľudí. Warhol bol fanúšikom technológií, voyeur a napriek dobe, v akej žil, aj verejne priznaný homosexuál. Tvrdil, že v budúcnosti bude každý pätnásť minút slávny. A to je aj túžba Pelča a Ondrušovej. Byť slávny, mať svoju chvíľu, ktorá
prekoná aj smrť. No okrem slávy pociťujú aj istú zodpovednosť za svojich fanúšikov, za svoje činy.
Vizuál inscenácie pripomína obývačku alebo malý byt rozdelený na menšie časti. Pri sklenených dverách je dlhý rad vešiakov so šatami. V pozadí je mixpult, vedľa neho pohovka, a v popredí je kreslo a odkladací stolík. Na stenu nad pohovkou sa premieta video a obrázky. Herci sa pohybujú vo svojich osobných priestoroch. Každý má svoju os, po ktorej sa hýbe. Ich cesty sa pretínajú, no aj tak si každý udržiava akýsi odstup. Herci sa vyzliekajú a prezliekajú priamo na scéne, líčia sa, robia si pleťové masky. Ako doma. Výstupy sú oddelené aj hudobne, Lýdia Ondrušová väčšinou obsluhuje pult a laptop, z ktorého púšťa hudbu. Všetky výstupy nesú v sebe kúsok posolstva, myšlienku daného aktéra. Zároveň ponúkajú dve roviny – súčasnosť reálnych hercov a útržky zo života Andyho a Edie.”
