dôkladná znalosť bola pre uveriteľnosť konaní kľúčová. Pritom potrebovali nájsť balans medzi tým, kedy je nutné pozornosť divákov sústrediť a kedy ju naopak neprivolávať.

Text inscenácie vychádzal z osobných zážitkov a skúseností tvorcov. Prijali tak na seba riziko citového a súkromného odhalenia, ktoré sa princípom verejného priestoru a diváckej participácie ešte znásobilo. Aj napriek tomu si ale ponechali istý odstup pridávaním fiktívnych skúseností, ktoré bolo takmer nemožné oddeliť od tých autentických.

… Mobilné telefóny ako paralelné javisko tvorili istý tematický leitmotív celého večera – akcentovali prázdnosť a anonymnosť jednotlivých výpovedí aktérov. 

...Priestor inscenácie a jej umiestnenie do kaviarne hrali pri tvorbe scenára zásadnú rolu. Nebolo možné počítať so strihom, a keď postava zmizla z jedného miesta, znamenalo

to, že sa presunula na iné, kde konala podľa predošlých situácií. Priestor v sebe neniesolžiadne konotácie ani minulosť, neobsahoval žiadne indície, ktoré by dokresľovali jednotlivé postavy. Vďaka tomu presuny hercov a divákov udržiavali tempo, príbeh získal väčšiu dynamiku, prehľadnosť a vďaka typickémuhipsterskému kaviarenskému nádychu mal večierok svoju atmosféru.

Aj napriek absencii participatívnych inscenácií na slovenských javiskách možno povedať, že nastáva istý progres. Hoci v kontexte umeleckého obratu k spolupráci diváka s aktérmi divadelní tvorcovia iba kopírujú obraz, ktorý sa vo slovenskom výtvarnom umení plne rozvinul v 80. a 90. rokoch, je Prepáč, len odpíšem po formálnej stránke nevídaným projektom…”

Jakub Molnár